Bosými nohami hlasno chodím po byte, čo u mňa absolútne nie vo zvyku. Ale dnes od rána porušujem akékoľvek moje zvyky, a vraciam sa do mojich zvyčajných nezvyčajných koľají, krokov, cestičiek. Dlaždice ma príjemne chladia, ale ja tento pocit akosi nevnímam. Nevnímam ani iné pocity, ktoré by mi mali viac dať, ako brať, ale ja akosi nechávam všetko mimo mňa, a dupotajúc sa dostávam do svojej ulity.
Na zemi v obývačke ležia rozhádzané prudko ženské časopisy, ktoré som sa chystala upratať. Nezvyčajne ich tentokrát len obchádzam, v pánskych boxerkách a kostričkovom tričku. Moje už takmer polodlhé vlasy, ktoré som si pred mesiacom, deň po príchode z hlavného mesta prefarbila, pre niektorých nepochopiteľne z mojej typicky ryšavej na takmer čiernu mi neposlušne šteklia krk, na ktorom mi už tri roky visí srdiečko od Swarovského, ktoré som dostala od mladšej Žabky. No a čo. Potrebovala som zmenu. Menila som sa. Teda, zmenili sa veci, ľudia okolo mňa a ja som to takto typicky žensky demonštrovala, plačúc pri pohľade do zrkadla.
Cez Youtube si púšťam asi miliónty krát, stále, a dookola 91 videí kapelky Hard Fi,ktorú som si v hlavnom meste zamilovala, a ktorá jediná necháva vo mne pocit, že minulosť ešte nie je minulá. Všetkých okolo otravujem mojim novým objavom, a vo svojich tridsiatich troch rokoch sa cítim ako puberťáčka túžiaca sa aspoň raz dostať na ich koncert, pozrieť sa Richardovi do očí, a oblíznuť si pery. Aby som sa ešte raz dotkla spomienky na Veľký voz, ktorý sa na mňa zosypal v tú noc v Rakúsku, pri Hrone.
Pred sebou mám knihu – „Bola to len láska“, ktorá mi dnes prišla od Ohnivovlásky. Letmo som ju prelistovala. A odložila. A pritom som sa dnes tešila na to, keď prídem z práce, zaleziem do perín, nechám žalúzie zatiahnuté, aby okolitý svet ku mne neprišiel. Namiesto toho, knihu odkladám. Bojím sa ju čítať. Priveľa romantiky nasávam z filmov, ktoré si podvedome vyberám, aby som vedome pri nich revala, ako malá a vracala sa na lavičku, pred barák mojej Termixovej, keď ma Tomáš odovzdával do jej rúk, neskutočne unavenú, s vedomím, že sa vidíme posledný krát.
Vedela som to. Nechápal, prečo od neho utekám tak rýchlo k nej. Pamätám si, ako sa na mňa nechápavo pozeral,keď som dvíhala kľúče zo zeme, čo mi Termixka hodila zo šiesteho poschodia. Mala mi ich hodiť na hlavu. Aby som zabudla.
„Kam utekáš?“ – , kam asi? Do prdele preč, preč, preč, preč, aby som sa nemusela lúčiť, trdlo jedno.´
„Počkaj ešte chvíľu.“
Vrátila som sa k nemu, pozrela do očí…
„Si mi dlžný kávu.“ – mali sme ísť predsa na kávu, mali sme preberať Šeherezádu, naše bodovanie, môj rebrík na chrbte, môj neúspech v práci…… sme si to predsa sľúbili.
„Ok, tak nabudúce si dáme kávu.“
Ale trt, môj milý, žiadna káva nebude. Prehltla som nepovedané, pobozkala, a odišla do zabudnutia. Ani som sa neobzrela. Naučila som sa neobzerať. Pretože pohľad späť mi dokáže podlomiť kolená, a ja som chcela byť tá silná, tá, čo má všetko pod kontrolou.
Cestou vo výťahu som sa snažila spomenúť si na tú skladbu…na tú kapelu, čo sme počúvali cestou do hlavného mesta. Potichu. Bez slov. S jemnými dotykmi. So splínom na duši. A uschnutými slzami na tvári. S jeho vôňou. Chuťou. Dotykmi. Bozkami. Perami. Rukami. Objatím. S jeho prstami, ktoré mi utierali moje poorgazmíkové slzy.
Pohľad na Termixku moju ma pomaly vracal do reality. V ktorej ma už On nečakal. Vedela som to. A s každým dúškom vína, ktoré som trpko prehĺtala som sa snažila skonsolidovať sa, aby som jej neplakal hneď v náručí. Od šťastia. I od neskutočného smútku. Veď sme boli len priatelia..
… áno, boli sme len priatelia. Kamaráti. Miestami ako brat so sestrou. No miestami ako milenci. S túžbou. S pochopením. S láskavým písmenkovým pohladením. Duše. A miestami aj tela. Ročné písanie vyvrcholilo. Vo mne. A skončilo sa. V ňom. Vedela som to.
Cestou naspäť domov soma až do Trnavy v autobuse plakala ako malé dieťa. Ešte nikdy som sa tak ťažko nelúčila s Ohnivovláskou, a mala som pocit, že tam pri nej, pri Termixovej, pri Hrone nechávam niečo zo mňa, niečo, čo mi tu bude tak strašne chýbať, až si to bojím pripustiť. Niečo, čo nemá v mojom živote tu, medzi rozhádzanými časopismi akosi miesto. Priveľmi ma bolel fakt, že som v živote niekde inde, ako by som chcela byť. Nie, môj život nie je zlý. Prežila som všeličo. Posunulo ma to. Stala som sa silnejšou. Inou. Celistvejšou. Sebavedomejšou. Schopnejšou. To len… to len Veľký voz pri Hrone sa na mňa zosypal.
Znova a znova si púšťam tú istú pieseň.. Better Do Better… donekonečna. Týram sa? Nie, nenazvala by som to… len to jedna z mála takmer rukolapných spomienok na niekoho, koho som nemilovala, no mala rada. Nie, Tomáša som nemilovala. Len som ho mala rada.. Kriste pane, slovíčko LEN má takú neskutočnú hodnotu… a čo ja? Asi som ju nemala.. ale nechcem tomu uveriť.. neverím, že by si ma nevážil.. že ma nemal ako priateľku rád… Jeho posledné (tak rada by som napísala ostatné…) maily, hovorili, písali iné.. aj keď „papier“ znesie všetko, jeho pohľad, smiech, hovorili niečo iné. Jeho spôsob života, kostrbaté myšlienky, jeho rozhodnutia.. chápala som, vedel, že pochopím, a ja som vedela, že musím odísť. Že sa naše cesty v tú noc pri Hrone spojili v jedno telo, aby sa navždy(?) rozišli.. Aby sme boli tak blízko vzdialený, že v tej medzierke je ukryté všetko.. kamaláska, potreba, viera, pochopenie, radosť, smiech.. zrnko šťastia..
Prišla som o človeka, ktorý sa mi za rok stal neskutočne blízkym. Možno je to o zvyku, bola som zvyknutá na jeho maily, na náš talk, bola som zvyknutá, že tu je, a on si zvykol na mňa. Ostalo prázdno. A ostal mi Hard Fi, spomienky a celý ten náklad, ktorý poctivo zbieram, upratujem a triedim. Aby som znova v strate niečo našla.. vedomie, že za svoje straty nie vždy môžem len a len ja.. že je to život. Život pod hviezdami, pomedzi rozhádzanými časopismi o obývačke na zemi…