Barka

..zaspávala som s hviezdnou oblohou pred očami… už dávno som nevidela tak krásnu Mliečnu dráhu… Veľký voz obkolesený miliónmi, miliardami hviezd, hviezdičiek včera večer akosi zanikol.. Vlastne… od tej noci čo som videla Veľký voz pri Hrone v Rakúsku, asi bude zanikať spomienkami už stále…

…nevadí… mám Mliečnu dráhu..ktorej som sa chcela dotknúť.. chcela som ostať tam vonku, pod oblohou, s drkotajúcimi zubami, s akýmsi splínom na duši, a otvoreným srdcom… prejsť po dráhe…a byť konečne nad všetkým… nostalgicky sa usmievať a nemyslieť, necítiť sa s realitou nijak prepojená…

..zaspávala som s nepokojom na duši.. ešte aj Tárajko mal smútok na duši.. a aj keď bol blízko, bol zrazu ďaleko, a ja som nemohla objať…či spraviť levanduľový čaj, pohladiť po tváriť, rozstrapiť vlasy, aj keď to muži nemajú radi, Tárajko by sa len usmial cez smútok v očiach, ťažko si povzdychol, a plesol ma po zadku, že som Provokatérka… Nie som… som len….

..nesnívalo sa mi nič… no tešila som sa už v spánku na ráno…

Tieto augustové rána majú jedno čaro… Sú chladné…no nie studené ešte… Už nevidno sparu, ale obrazy prírody a okolia sú čisté.. slnko sa lenivo prediera cez kopce, akoby sa mu už v druhej polovici leta, roka veľmi nechcelo.. nečudujem sa mu… O pol šiestej je mesto plné ľudí, ktorí utekajú do práce, a ja som sa pristihla pri tom, že myslím na jeho smútok… Na to, čo ho asi trápi, a prečo nevidel tie hviezdy, čo som videla včera aj ja.. a asi ma trápi vlastná bezmocnosť.. nemôcť pomôcť, nemôcť byť, nemôcť… jednoducho nemôcť..

Mám pocit, akoby včera na tej dráhe Mliečnej niečo zabudlo sa…. niečo pre čo ešte raz musím prísť… Niečo, čo tam akosi takmer stále zabúdam… a prichádzam z potuliek spod oblohy o kúsok chudobnejšie.. niečo vďaka čomu by som už nebola tak stratená, tak vzdialená sama sebe, a iným.. niečo, čo nevie mi dať ani Tárajko… on nemôže.. má vlastný smútok.. 🙁 (Dávam si za úlohu dňa jeho výbuch smiechu, nie že by som bola pyrotechnik, ale… :))

….nastupujem do práce… aj keď sa mi nechce… chcela by som cez deň prechádzať sa po dráhe Mliečnej… s pokojom na duši a takým tým možno priblbým, no spokojným úsmevom na perách… a Tárajkovi pošlem foto.. bude rád.. 🙂

Krásny mliečnodráhový dník prajem….a nezabudnite potešiť svojim možno priblbým úsmevom niekoho, kto smutný je… aj niekoho cudzieho…. 🙂